O (NE)KRÁSNOM ŠIESTOM ROKU

Tento týždeň oslávil blog 6. narodeniny resp. ako zvyknem hovorievať 6. blogoniny. Až sa mi nechce veriť, že už ubehlo toľko času odvtedy, čo som sem napísala a pridala prvé slová a fotky. Musím sa priznať, že keď sa obhliadnem za uplynulým rokom, v rámci blogovania bol pre mňa najťažším. Začalo sa to presne pred rokom vo februári 2018, kedy som nastúpila do novej práce. Veľmi som sa na tento nový začiatok tešila, pretože robiť hovorkyňu bolo mojím snom, ktorý sa mi splnil skôr, ako som plánovala. Vo svojich vysnených predstavách som totiž počítala s tým, že „hovorcovať“ budem tak cca vo svojich 35tich a nie už v 26tich, preto bola moja radosť ešte väčšia.

FOTO: BRANISLAVISKO

Ako každý nástup do novej práce, aj ten môj bol náročný, ale to pozná asi každý z nás. Nové pracovné povinnosti, nový šéf, noví kolegovia, nové výzvy, nové skills… Myslela som si, že to postupne zvládnem, no mýlila som sa. Ak by som bola „len“ hovorkyňou a nebola popritom doktorandkou či blogerkou, išlo by to skôr či neskôr ako po masle. Avšak každým mesiacom moje povinnosti len pribúdali, môj time management sa úplne zrútil, nič nešlo podľa mojich predstáv, ja som neustále zvyšovala svoje nároky, nikdy nebola spokojná a každý deň som sa vracala domov s plačom. Zavrela sa v kúpeľni a pravidelne preplakala celý večer. Bolo toho na mňa veľmi veľa a ja som mala pocit, že som v úplne bezvýchodiskovej situácii. Vedela som, že ak si chcem udržať svoje duševné zdravie, musím sa jednej zo svojich činností vzdať.

Mám odísť z práce, ktorú som chcela robiť?

Mám sa vykašľať na doktorandské štúdium, do ktorého ukončenia mi chýba len necelý rok?

Mám skončiť s blogom, ktorý je mojou srdcovkou?

Nevedela som sa rozhodnúť, pretože každá z činností mi prirástla nejaký spôsobom k srdcu. Zároveň som vedela, že ak niektorú z nich nechám, bude to ešte horšie ako teraz. Veľmi som sa „motala“ pri týchto otázkach, veľa plakala a mala pocit, že túto moju dilemu nikdy nevyriešim. Aj keď som sa na ľudí počas dňa usmievala a vyzerala šťastne, vo vnútri som prežívala pravý opak. Snažila som sa svoju dilemu x-krát vyriešiť a zbaviť sa negatívnych myšlienok, no nešlo to. V týchto momentoch mi najviac pomáhal môj manžel, najbližší rodičia, blízki kamárati a pohybová aktivita – buď cvičenie v XBODY KOŠICE, alebo doma pri tancovaní JUST DANCE (vďaka tomu som sa ako tak dokázala zresetovať a fungovať počas ďalších dní). No stále som mala pocit, že tlak na mňa silnie, nič nestíham, nezvládam. Začala som sa nezmyselne porovnávať s inými, čo bolo obrovskou chybou. Zrazu som nadobudla pocit, že som zlá blogerka, manželka, doktorandka, hovorkyňa, dcéra, kamarátka… Išlo to so mnou dole vodou a dodnes ďakujem Dominikovi, že to so mnou vydržal a dokázal všetky moje „cirkusy“ vydržať a povzbudiť ma. Počas letných prázdnin sa to síce s mojím myslením a náladou zlepšilo, no od septembra pokračovali tieto moje negatívne dni. Nemala som chuť absolútne na nič a hoci bolo blogovanie stále mojou srdcovkou, nemala som energiu a ani čas sa mu venovať tak, ako som si predstavovala. Nestíhala a nemala som ani náladu vytvárať nový content, zanedbávala som blog a sociálne siete. Zároveň som odmietala jednu spoluprácu za druhou a nechávala si tak max. 20 – 30% zo všetkých ponúk na spoluprácu, ktoré mi prišli. Cítila som, že vo všetkých oblastiach života sa musím znova nájsť a vrátiť sa na svoju dobre našliapnutú cestu. Až na prelome rokov 2018 – 2019 sa to konečne začalo lepšiť. Síce som ešte začiatkom tohto roka chcela nechať blogovanie, no potom sa to výrazne posunulo pozitívnym smerom. Urobila som si v hlave poriadok, nastavila nový časový plán, určila priority, vykročila konečne správnou nohou a hlavne prestala riešiť, s ktorou činnosťou skončím (nechávam si všetky, lebo bez nich by to nebolo ono!).

Keď sa odstupom času pozerám na celý rok 2018, nevidím ho tak negatívne, ako sa mi vtedy zdal. Priniesol mi množstvo krásnych chvíľ, možností a hlavne ma veľa naučil. Nastavila som sa pozitívne a viem, že tento rok bude PERFEKTNÝ aj napriek ťažkým výzvam, ktoré ma čakajú. A hlavne viem, že už blog nechcem tak zanedbávať a opäť sa vrátiť do zabehnutých koľají.

Uvedomujem si, že tieto moje problémy v roku 2018 sú pre niekoho úplne nezmyselné a malicherné, no každý z nás občas rieši takéto záležitosti. Respektíve v tom danom momente, kedy sa zaoberáme takýmito problémami, sa nám zdajú neriešiteľné a až odstupom času si ich vieme vyhodnotiť ako niečo, čo bolo jednoduché a ľahko prekonateľné. Pôvodne som o týchto mojich strastiach ani nechcela písať, lebo od začiatku blogovania sa riadim heslom, že na blog dávam hlavne pozitívne veci. Dokonca som tieto riadky mala niekoľkokrát rozpísané, no vždy som ich zmazala. Asi na ne nebol ešte správny čas až dodnes, kým som ich konečne nedopísala. Viem, že tieto slová čítajú tí alebo tie z vás, ktoré teraz prežívajú podobné „stavy“, aké som mala ja minulý rok. Chcem vám len odkázať, aby ste nemali na seba príliš veľké nároky, poplakali si (a nehanbili sa za plač, lebo aj ten dokáže pomôcť), neporovnávali sa, nechceli byť niekym, kým nie ste a hlavne mysleli pozitívne (aj keď to občas ide ťažko). Dôležité je nezabúdať na to, že aj keď sa vám niečo zdá neriešiteľné, časom sa všetko vyrieši a bude to OUKEJ.

Musím sa priznať, že do dnešných fotiek som sa zamilovala. Odo dňa, kedy sme ich nafotili (teda v deň konania nášho univerzitného plesu v Hiltone), som sa nevedela dočkať okamihu, kedy ich publikujem. A ten konečne prišiel počas týždňa, kedy blog oslavuje 6. narodeniny a zároveň oslavujem ešte jedno „minijubileum“ – prvý rok na poste hovorkyne. Na fotografiách nájdete všetko, čo a koho mám rada. Začnem Branislaviskom, ktorý je mojím dvorným fotografom a vždy sa teším na jeho zábery. Opäť ma nesklamal, práve naopak, potešil, pretože sme fotili na mojej vysnívanej lokácii. Sú to prekrásne priestory mojej práce a zároveň mojej alma mater – Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Keď po nich každý deň kráčate, občas prehliadate ich krásu, monumentálnosť a fotogenickosť. Ja som si toto všetko všimla raz po práci a povedala som, že sa sem raz vrátime aj s fotoaparátom a nafotíme tu celú sériu fotiek. No problém bol kedy, keďže v týchto priestoroch sa stále niekto pohybuje. Voľba nakoniec neplánovane a nečakane (vzhľadom na to, že nám fotenie na inej lokácii zrušili)  padla na deň plesu v podvečerných hodinách a mimo pracovnej doby, keďže v tomto čase sa mnohí zamestnanci univerzity chystali na ples a tak sme mali priestory viac – menej „pre seba“.

Myslím, že v takýchto nádherných priestoroch ešte viac vynikli nádherné šaty od Ferka Mikloška. Pamätám sa, ako som ich prvýkrát uvidela na jeho prehliadke Miklosko Fashion Design jeseň/zima 2018 – 2019. Už vtedy som si povzdychla, že raz by som ich chcela mať na sebe, no hneď som to v hlave zamietla, lebo som mala pocit, že tento strih šiat pristane len vysokým dámam. No, Ferko ma rýchlo vyviedol z omylu. Z pôvodne nádhernej čiernej róby s voľným strihom, vyčaroval úplne novú vďaka pridaniu opasku a brošne. Presne toto ma veľmi baví na móde – hra s jednotlivými kúskami, ktoré za každým môžu vyzerať inak. Neviete si predstaviť, aká som bola šťastná, keď som prišla do ateliéru Miklosko Fashion Design a Ferko mi vybral práve tieto šaty na ples. Boli to tie, ktoré sa mi páčili už na prehliadke a teraz som ich mohla mať na seba. Perfektný pocit! Opäť som sa vďaka tomuto dizajnérovi cítila ako princezná podobne ako počas našej svadby, keď som mala na sebe popolnočné šaty od neho. Celý look, samozrejme, správne doplnil dokonalý make – up od Simua a vlasy od Lukyho Očenáša. Klobúk dole pred ich prácou, keďže celá vizáž so mnou “vydržala” od ôsmej ráno do tretej v noci. Ak sa chystáte na ples, svadbu či inú udalosť, určite vám Simu a Lukyho odporúčam všetkými desiatimi. A aby som nezabudla, môj najkrajší doplnok bol môj krásny manžel Babuš s jeho obľúbeným žaketom.

Na záver už len želanie, aby dni nás všetkých boli krásne s čo najmenej starostí, plné radosti, zdravia a spokojnosti. Toto všetko želám nielen vám, ale aj blogu k jeho 6. narodeninám.

P.S.: Dajte mi vedieť, či ste niekedy prežívali/prežívate takéto dni, ktoré sa vám zdajú úplne neriešiteľné. Ja som ich sem rozpísala ešte z jedného dôvodu – blog vediem čiastočne ako aj svoj denník a viem za tých 6 rokov, že to, o čom napíšem na blog, bude už definitívne za mnou a naopak pomôže niekomu z vás. Skrátka, pre mňa je to uzatvorená kapitola a verím, že aj pre vás (ak vás trápia takéto nálady a dni), to bude tiež čoskoro ukončené.

Majte sa krásne! 🙂

 šaty – MIKLOSKO FASHION DESIGN, náušnice – KLIMI