LOKÁLPATRIOTKA

Spoza okna som pozorovala nádherné počasie. Slnečné lúče sa krásne odrážali od slnka a my s Dominikom sme mali konečne kúsok voľného času. Nestáva sa to často. Väčšinou má môj drahý pracovné povinnosti počas môjho voľného dňa a keď ja pracujem, môj snúbenec je doma. V tento deň sme si vybrali miesto fotenia len niekoľko metrov od nášho bytu. Išli by sme aj ďalej, ale pár minút dozadu sa ozval kuriér, že prinesie balík. Z tohto dôvodu sme išli fotiť neďaleko košickej Húskovej ulice. Ak by boli o dve či tri hodiny viac, na tomto mieste by prechádzali mamičky s deťmi, majitelia so svojimi psíkmi či ľudia vracajúci sa z práce. No, okolo 14. hodiny bola relatívne prázdna.

Dominik si akurát nastavoval fotoaparát, keď sa zrazu pri ňom pristavil starší pán. Pekne nás pozdravil a opýtal sa nás, z ktorého média sme a či som slávna. Veľmi nás to pobavilo. Aj keď sa obávam, že tento zvedavý okoloidúci dodnes asi veľmi nerozumie, čo je to blog napriek tomu, že môj drahý mu to vysvetľoval.

Neskôr okolo nás prešla naša najlepšia poštárka, ktorú máme veľmi radi. Napriek tomu, že pomaly každý deň nám zvoní a nesie nejaký balík, stále to robí s úsmevom na tvári, entuziazmom a nadšením. Dokonca mi aj občas zavolá a opýta sa, či som doma a či mi môže priniesť väčšiu zásielku. Skutočne, klobúk dole pred takýmito ľuďmi! Navyše, počas fotenia outfitu ma niekoľkokrát pochválila, ako perfektne vyzerám. Vraj, keby mala na to vek, aj ona by nosila klobúky. Povzbudila som ju, že roky v tomto prípade nie sú prekážka a netreba sa ich báť. Preto dúfam, že našu skvelú pani poštárku najbližšie uvidím s nádherným klobúkom na hlave.

Po milých rozhovoroch sme sa vrátili k foteniu. Zatiaľ sme mali spravené maximálne tri skúšobné zábery. Keďže s Dominikom sme zohratá dvojica, celé nafotenie nám väčšinou trvá okolo pätnástich minút. Po desiatich cvaknutiach mi zazvonil telefón. Bol to kuriér, ktorý už v diaľke stál s balíkom. Naše fotenie sme na chvíľu prerušili, prebrali si balíček a pokračovali. Ako som sa „vykrúcala“ pred objektívom, všimla som si, že kuriér neodchádza a nenápadne nás z auta popri telefonovaniu pozoroval. Možno si spojil súvislosti a uvedomil, prečo nám neustále nosí zásielky.

Ulica sa opäť vyprázdnila. Dominik ma pekne navigoval, ako sa otočiť a kam sa pozrieť. Keď sa zrazu objavili pri nás dvaja chlapčekovia. Venčili svojich štvornohých miláčikov, slušne pozdravili a opýtali sa, či nie sú v zábere. Môj budúci manžel im odpovedal negatívne a promptne podotkol, že ak by chceli, môžu byť. Chlapci sa len pousmiali a rýchlo z nich vybehlo zdvorilé: „nie, ďakujeme“. Podobne ako starší pán aj oni vyzvedali, čo fotíme. Blogerov a vlogerov mali evidentne zmapovaných, no zrejme takéto fotenie na ulici nestretávajú často. Fascinoval ich najmä Dominikov fotoaparát. Pozorovali každý jeho pohyb a zároveň sledovali aj mňa. Dodnes mi utkvela v hlave ich veta: „wow, vy máte taký veľký fotoaparát, ako má moja mama hrniec.“ Oboch nás to rozosmialo. V tom sa chlapci pekne rozlúčili a pokračovali vo venčení. 

Po pár minutách sme mali aj my dofotené. V hlave nám stále rezonovalo milé a veľmi slušné správanie chlapcov. Veľakrát sa stretávam s názormi, že dnešná generácia detí je nevychovaná a spájajú sa s ňou mnohé negatíva. Títo chlapci však boli dôkazom toho, že nemožno všetkých hádzať do jedného vreca a všetko generalizovať. Musím sa priznať, že ich úslužný prístup a nevtieravá zvedavosť ma potešila. Rovnako tak, ako šikovnosť Slovákov, ktorých kúsky som v ten deň mala na sebe.

Vďaka blogovaniu sa pravidelne stretávam so šikovnými slovenskými dizajnérmi. Ich práca ma vždy nadchne a som na ňu patrične hrdá. Priznávam, že vďaka nim som stále viac pyšná na Slovensko a lokálpatriotizmus sa čoraz viac vo mne prehlbuje. Prvým kúskom, ktorý ma uchvátil, boli náušnice od dizajnérky Katariny Žiak. Jej autorské šperky sú jedinečné a orginálne. Každý kúsok kolekcie vychádza zo spoločného motívu, ktorý v každom šperku naberá rozličnú podobu. U Katariny Žiak nájdete kvetinové motívy ale i kone, podobne ako u mňa v náušniciach. Páči sa mi na nich, že spájajú moderné s tradičným a sú unikátom v mojich ušiach. Navyše, sú veľmi ľahké, vďaka čomu ich bez problémov môžem nosiť celý deň a pravidelne. 

V dnešnom outfite nechýba ani ďalší kúsok priamo zo srdca Slovenska. Hoci ich názov nie je rýdzo slovenský, tvorba je na prvý pohľad NAŠA. Hodinky značky André Charles totiž pozostávajú (nielen!) z remienkov s ľudovo výšivkou. Práve tá je najrozšírenejším prejavom ľudového umenia na Slovensku. Najčastejšie sa pri nich stretávame najmä s čičmianskou a o to viac sa teším, že značka André Charles prezentuje aj jablonickú alebo piešťanskú výšivku. Druhá spomínaná sa nachádza na mojich vzácnych hodiniek. Ľudová výšivka, ktorá dosiahla svoj vrchol začiatkom 20. storočia, je charakteristická hlavne kvetinovými motívmi štylizovanými do kruhu. Mňa si okamžite na remienkoch získala. Veľmi sa mi páči jej spojenie so samotnými hodinkami ako i minimalistickým ciferníkom. Mimochodom, remienky sú vyrábané v chránenej dielni v srdci Slovenska a okrem toho sú vymeniteľné. Vďaka tomu si môžete poskladať svoje hodinky presne podľa vášho gusta – od veľkosti ciferníka až po remienky.

Dva slovenské doplnky som sa rozhodla zakomponovať do žlto – modrého outfitu. Túto farebnú kombináciu milujem. Dokonca je aj vo vzťahu ku Košiciam lokálpatriotistická. A čo je ešte úsmevnejšie, sú to farby môjho zamestnávateľa. Nie, nezladila som sa do nich zámerne, aby som si urobila očko u šéfa. To vôbec nie! Jednoducho, tieto odtiene v spoločnej kombinácií zbožňujem, podobne ako vrstevnie búnd pod kabáty. Do mrazivého počasia je to ideálna voľba. V outfite som skombinovala aj moju obľúbenú prikrývku hlavy – klobúk, zamatovú sukňu (konečne som sa zbavila predsudkov z tohto materiálu, dokonca aj u Dominika táto averzia pomaly odchádza), rolák, modré punčochy, kabelku s príveskom a kotníkové čižmy. 

Záverečnú bodku za outfitom dáva matný červený rúž a za týmto blogovým článkom zase moja maličkosť – Lapkinn. :))

FOTO: Dominik Babušík