Milý denník,
už je to viac ako dva roky, čo som sa ti neprihovorila a priznám sa, že mi to už aj chýbalo. Keďže dodnes patria články s prívlastkom LAPKINN SVADOBNÝ DENNÍK medzi najčítanejšie a najžiadanejšie, rozhodla som sa vrátiť (pri niektorých článkoch) k tomuto denníkovému formátu. Akurát len zmením v názve slovo SVADBA za MAMA resp. (SKORO) MAMA. Dlhšiu dobu som premýšľala nad tým, aké budú prvé riadky pre teba, milý denník. Hľadala som vhodnú tému, o ktorej by som sa rozpísala a zdôverila sa ti. Nakoniec voľba padla na prvý trimester. Chcela by som ho zhrnúť, podeliť sa s tebou o moje skúsenosti, dojmy a poznatky s nádejou, že sa v nich možno nájdu iné budúce mamičky príp. im pomôžu počas ich prvého trimestra. Zároveň by som tieto riadky chcela doplniť o fotografie z mojich prvých troch mesiacoch tehotenstva, ktoré boli prípadne neboli publikované na Instagrame alebo Facebooku. Mimochodom, neviem, či je to deformácia z univerzitného prostredia, ale už neraz som povedala namiesto slovného spojenia prvý trimester práve prvý semester. 🙂
Presne takéto vysmiate boli moje prvé mesiace tehotenstva. Samozrejme, až na niekoľko výnimiek.
Počas nášho výletu v Maďarsku, odkiaľ pochádza táto fotka, sme to oznámili mojim drahým rodičom.
Moje (skoro) tehotenské obdobie odštartovalo ešte pred festivalom Pohoda (preto je aj úvodná fotografia k tomuto článku práve z tejto akcie). Dodnes si pamätám, že ešte pred jeho návštevou som si doma urobila test, či náhodou nie som tehotná (radšej preventívne, keďže v Trenčíne ma malo čakať viacero ponúk na alko nápoje), no vtedy vyšiel negatívny. Preto som to brala tak, že nám to s Dominikom skrátka nevyšlo, no výjde to nabudúce. Z tohto dôvodu som bola celkom prekvapená, že po návrate z Pohody mi zrazu vyšiel pozitívny tehotenský test. Normálne som neverila vlastným očiam, že sa nám to podarilo na prvýkrát (doteraz som za to veľmi vďačná) a spravila si druhý, tretí, štvrtý test… Všetky s rovnakým výsledkom – dvoma paličkami. V to ráno som chcela zobudiť Dominika, či aj on vidí rovnaký počet čiarok, ale potom som si uvedomila, že je to celkom veľká hlúposť a že štyri testy dokopy by sa nemali mýliť. Cestou do práce som celý čas spracovávala túto informáciu a zároveň začala premýšľať nad tým, ako to Dominikovi poviem. Najskôr mi napadla spoločná večera, no nakoniec voľba padla na oznámenie v pohodlí domova. Druhý variant som zvolila z dôvodu, aby som si mohla na Dominika nachystať skrytú kameru a navždy si zachovať túto spomienku. Ako celé oznámenie dopadlo, si môžeš, milý denník, pozrieť na mojom Instagrame v sekcii Highlights s názvom BABUŠIATKO. Mimochodom, keď už sme pri tomto pomenovaní, vymyslela ho naša kamoška Kvitinka pri našej spoločnej konverzácii na sociálnych sieťach. Veľmi sa mi toto meno pre naše bábätko zapáčilo. Začala som ho postupne používať v komunikácii s našimi najbližšími a aj na sociálnych sieťach. Bola som neskôr prekvapená, ako sa Babušiatko namiesto bábätko ujalo medzi všetkými. Rozhodne je to krajší „pracovný názov“ ako „torpédko“, „báger“ či „autíčko“. Tieto prívlastky totiž dostávalo naše Babušiatko od mužského pokolenia (vrátane Dominika) po vzhliadnutí prvej ultrazvukovej snímky z augusta 2019.
Moji pravidelní spoločníci v čakárni u gynekológa počas prvého trimestra – časopis a kolobežka
Jedny z mojich najobľúbenejších šiat v prvom trimestri – volánové so zvieracou potlačou, ktoré zakryli akékoľvek prvé náznaky tehotenstva
Mimochodom, po každej návšteve gynekológa som mala chuť počas presunov na kolobežke zakričať na plné hrdlo a na celé Košice, že som tehotná. Raz, keď som mala takúto chuť cestou z práce a chcela som od radosti zakričať „ČAKÁM DIEŤA“, uvedomila som si, že je to úplne zbytočné. Keby som aj náhodou tak urobila, nikoho by to pravdepodobne vôbec nezaujímalo. Takže som zostala pri tešení sa sama so sebou, mojím manželom a najbližšími. Skutočne som sa z tejto novinky veľmi tešila, no zároveň som bola opatrná, aby som nič nezakríkla. Preto sme túto novinu oznámili len úzkemu okruhu známych – najskôr našim rodičom, potom súrodencom a širšej rodine a, samozrejme, našim najbližším priateľom. Príchod Babušiatka sme oznamovali našim blízkym rovnakou krabičkou, akou som to povedala ja Dominikovi. V konečnom dôsledku bol okruh tých, ktorí to vedeli, skutočne malý. Počas prvých troch mesiacov ma ani takmer nikto neupodozrieval. To skôr ja som mala pocit, že tehotenstvo je na mne vidieť od prvého momentu. Dodnes si však hovorím, že aj keď niekto mal nejaké tušenie, že by som mohla byť tehotná a všimol si pribratie, tak sa skrátka len zo slušnosti bál opýtať. Veď, čo keby som na konštatovanie: „gratulujem k tehotenstvu, to je skvelá správa“, odpovedala: „ale nie, ja nie som tehotná, len som tučná“. To by bol celkom trapas, čo povieš, milý denník. Aj keď musím skonštatovať, že tento dialóg sa skutočne stal. Našťastie nie mne, no príjemné to danej osobe rozhodne nebolo. Napriek tomu, že prvé priberanie sa dá ľahko zamaskovať, na tvári som to zakamuflovať veľmi nevedela. Hlavne na fotkách som si takmer okamžite všimla, ako sa mi úplne zmenila a hlavne sa zaguľatila.
Ak by som mala, drahý môj denník, charakterizovať moje prvé tri mesiace z pohľadu rôznych zmien, rozhodne by ich definícia bola veľmi podobná akýmkoľvek novým začiatkom – či už v práci, v partnerstve alebo v domácnosti. Prvé tehotenské dni a týždne boli pre mňa nové, fascinujúce, poučné a občas celkom náročné. Na(ne)šťastie, v prvom trimestri ma obišiel jeden z najväčších tehotenských strašiakov, a tak som sa vyhla rozhovorom so záchodovou misou. Až na dve výnimky počas prechladnutia, keď som si potrebovala odkašľať. Nakoniec ma naplno a skončila som v družnom dialógu s toaletou. Inak sa ma ranné či večerné nevoľnosti vôbec netýkali. Aj keď som ráno často mala pocit „žalúdku ako na vode“, zajedením kúsku chleba som to rýchlo poriešila. Skôr som bola celkom prekvapená, ako sa mi spočiatku zmenil môj jedálniček. Z môjho pravidelného stravovania päťkrát za deň mi začalo byť ťažko a musela som ho nahradiť častejším jedením v menších dávkach. Zároveň mi prestala chutiť moja obľúbená zelenina a dostala som chuť skôr na cestoviny, zemiaky, pizzu, pečivo a…na párky! Presne na tie párky, ktoré som vyčítala Dominikovi za každým, keď si ich chcel kúpiť v potravinách. Spočiatku som odolávala ich kúpe (veď, ja takéto nezdravé veci, v ktorých je bohviečo zomleté, predsa nejem), až sa to vo mne po dvoch týždňoch zlomilo. Nabehla som do obchodu a kúpila veľké balenie párkov. Cestou domov som svoje svedomie upokojovala tým, že som kúpila pomerne zdravú vec, keďže som zvolila teľacie párky s vysokým podielom mäsa. Samozrejme, som klamala samú seba, no ten pocit, keď som na „jedno posedenie“ zjedla šesť párkov s kečupom a chlebom, bol perfektný. O pár týždňov sa táto neodolateľná chuť dostavila znova a potom znova, až párkovú sezónu vystriedala jablková. Našťastie! A tak som si začala bez výčitiek vychutnávať jablká, jablkové šťavy a postupne opäť všetky moje obľúbené jedlá a nápoje, ktoré som pred otehotnením mala rada. Jedinou výnimkou bola káva. Vplyvom môjho citlivejšieho nosa a čuchu ako strážneho psa mi káva začala zapáchať. Preto som si od nej musela dať dobrovoľnú prestávku. Po čase som sa k nej opäť vrátila, keďže mi začala chýbať a znova chutiť.
Pri prvých mesiacoch som sa najviac obávala toho, ako si zrazu odvyknem od večerných posedení pri vínku či TATRATEA s Dominikom, no išlo to pomerne rýchlo a dodnes mi alkohol nejako špeciálne nechýba. V súvislosti s alkoholickými nápojmi bolo však náročnejšie vysvetľovať blízkym, že piť nebudem. Pri každom mojom odmietnutí alkoholu sa celkom začali vynárať otázky, či nečakám bábo, ale vždy sme to s Dominikom nejako „ukecali“ a obhájili tým, že šoférujem.
Čo mi však z jedál v tehotenstve chýba úplne najviac je sushi a poké misky so surovými rybami. Za tieto pokrmy by som občas „vraždila“, no niekoľko mesiacov to skrátka musím vydržať. Pravidelne nahrádzam moje obľúbené jedlá vegánskymi či vegetariánskymi variantmi, ktoré v konečnom dôsledku chutia výborne. No surová ryba v sushi a poké miske je skrátka pre mňa lahôdka.
Obľúbené kombo po práci v Pogo Urban Café – chlieb s nátierkou a mandľovým kapučínom (samozrejme, v čase, keď už sa mi vrátila chuť na kávu)
Takto vyzerali mnohé moje popoludnia: bezkofeínová káva a k tomu super seriál resp. prvé jeho minúty, potom som zaspala
Moje milované sushi som vymenila za túto vegánsku verziu, na ktorej si frčím dodnes
Priznám sa, milý denník, že pre mňa najväčším „problémom“ prvého trimestra bola únava. Doteraz si pamätám na dni, kedy som zrazu doobeda začala z ničoho nič zaspávať v práci nad notebookom a robila všetko preto, aby sa mi nezavreli oči a nikto si nič nevšimol. Bola to poriadna challenge, pri ktorej som považovala za víťazstvo chvíle, keď som prišla domov a mohla si v pokoji pospať. No následne som bojovala s výčitkami, že som prespala celé poobedie, podvečer prípadne aj večer. Nebola som na tieto náhle stavy únavy zvyknutá pri mojom dovtedajšom dynamickom spôsobe života. V tomto mi veľmi pomáhal pilates, kde som si výborne duševne aj fyzicky oddýchla a zároveň našla novú obľúbenú pohybovú aktivitu. Neskôr som však prestala bojovať s únavou a spala som v každý možný moment, keď si to telo vyžiadalo. Teraz si doslova vychutnávam akýkoľvek spánok s myšlienkou, že po pôrode ho už toľko nebudem mať resp. ak nejaký kvalitný vôbec príde. Áno, je pravda, že občas ešte príde sebaobviňovanie, že som mohla namiesto ležania a spania v posteli radšej upratať kuchyňu alebo vybaviť e-maily, no už to toľko neriešim ako kedysi. Vlastne, všetky tieto (pre mňa nové) záležitosti nie sú problémami a nakoniec som si na ne pomerne rýchlo zvykla. Veď, keď som dookola počúvala všetky hrôzostrašné príbehy prvých trimestrov mojich známych, moje problémy sa mi zrazu zdali ako malichernosti. Skôr som začala byť vďačná za bezproblémový prvý trimester. Občas som sa dokonca pristihla, že som si večer išla otvoriť TATRATEA a až po pár minutách som sa zbadala – „však som tehotná a už nemôžem piť“. Jednoducho, som niekedy zabúdala na svoje tehotenstvo, čo sa niekedy prejavilo aj tým, že som si na obed chcela objednať sushi a po ceste som chodila na kolobežke rýchlejšie, ako by sa na tehotnú a zodpovednú ženu patrilo. Skutočne som sa snažila užiť si prvé týždne tehotenstva a vytešovať sa naplno z malého Babušiatka. Môj prvý trimester by sa, drahý môj denník, mohol prirovnať k akejkoľvek novej pracovnej pozícii alebo k novému vzťahu. Po prvých troch mesiacoch začalo byť všetko už omnoho jednoduchšie a na veci som sa začala pozerať s oveľa väčším nadhľadom, pokojom a úsmevom.
Obľúbenou aktivitou v prvom trimestri bol jednoznačne pilates
S Babušiatkom sme v závere prvého trimestra absolvovali úspešnú obhajobu dizertačky. Na nej ma bol podporiť aj Dominik. Keď sme vyšli spolu na chodbu po mojom 15 minútovom vystúpení pred komisiou, jeho prvé slová boli: „ale keď takto stojíš, už je na tebe vidno, že si tehotná.“
Počas celého prvého trimestra mi v hlave rezonovali myšlienky mojej kamarátky Gabiky. Nepamätám si na presné znenie jej slov, ale pointa bola nasledovná: „Keby niektoré dni v tehotenstve neboli perfektné, netráp sa nad tým, aj zlé dni k tomu jednoducho patria.“ Vždy, keď nastali nie veľmi ideálne chvíle, spomenula som si na toto a všetko bolo lepšie.
