HONEYMOON I.

Po divokej jazde loďou sme konečne zastavili. Teším
sa, že máme za sebou náročnú cestu a sme úspešne v cieli. Pri
vystupovaní sa jedným očkom uisťujem, že spolu s nami dorazili aj všetky
naše kufre. Prvá „honeymoon“ obava je teda zažehnaná. Nič sa v našej
prestupnej stanici – Doha nestratilo. Na móle nás víta niekoľko ľudí
z personálu. Jeden z nich nám podáva ruku a predstavuje sa nám.
Vtedy sme ešte netušili, že táto osoba sa o nás bude starať počas celého
nášho pobytu. Spoločne s ním kráčame po móle smerom na recepciu. Neviem,
kam sa skôr pozrieť, pretože na každej strane to vyzerá rozprávkovo. More je
nádherné tyrkysové, pláže majú biely piesok, po ľavej strane vidím infinity
bazén, bar s hojdačkami, napravo zase úžasné lehátka…všetko je presne
také, aké som si to vysnívala a videla prvýkrát. Až sa mi nechce veriť, že
všetko sa zhoduje s fotografiami na internete a v katalógoch. Snažím
sa nezačať skákať od radosti a byť maximálne pokojná. Ale nejde to. Ešte aj
recepcia vyzerá fantasticky. Žiadne nudné podlahy, iba biely piesok, nádherné
závesy a úžasné zariadenie. Kým si prezerám každý jej kút, ocitne sa predo
mnou podnos s welcome drinkom. S Dominikom si pripíjame a na
pokyn nášho sprevádzajúceho sa posadíme v ľavom rohu recepcie. Po chvíli
už študujeme všetky dokumenty, ktoré sme dostali do rúk. Zisťujeme, že číslo
našej pôvodnej vily je prečiarknuté a nahradené novým. Zároveň prekvapene
pozeráme na naše osobné údaje, kde nám uviedli, že máme nemeckú národnosť. Dominik
ako hrdý Slovák hneď nalieha, nech pánovi, ktorý nás ma na starosti, vysvetlím,
že urobil pri vypĺňaní národnosti chybu. Keďže s najväčšou
pravdepodobnosťou počul slovné spojenie Slovak republic prvýkrát (nechcem ho
podceňovať, ale jeho prekvapeno – nechápavý výraz hovorí za všetko
a navyše tento rezort neponúkajú slovenské cestovky, iba rakúske
a nemecké), podáva mi pero, nech štát a národnosť opravím sama. Vzápätí
mu podávam tento dokument spolu s kópiou sobášneho listu. Náš sprevádzajúci sa
slušne ospravedlní a odchádza s ním k hlavnému stolu. Po chvíli
čakania sa k nám vracia s dvoma vouchermi – jeden je na 30 minútovú
masáž v dvojici a druhý na romantickú večeru na pláži – oba dostávame
ako pozornosť od rezortu k nášmu „honeymoonu“. S Dominikom sa z toho
veľmi tešíme. Vedeli sme, že po predložení sobášneho listu dostaneme nejakú
maličkosť, ale že rovno dve a takéto, to sa nám ani nesnívalo. Stále mám
pocit, že je to všetko iba SEN.

Z recepcie sa na golfovom autíčku (tak ho
zvykneme s manželom nazývať), presúvame k našej vile. Všade okolo nás
sa nachádza len samá zeleň a palmy. Kráčame k našej vilke. Míňame
druhú líniu a prechádzame k prvej, ktorá sa rozprestiera priamo na
pláži. V tomto okamihu je mi jasné, že sme dostali lepšiu vilu. Jej
zariadenie je kúzelné. V strede prvej miestnosti stojí obrovská posteľ
s nápisom „welcome“ a bielym baldachýnom a priamym výhľadom na
oceán. Neviem sa na ňu vynadívať až do okamihu, kým neuvidím našu kúpeľňu. Je
obrovská a v jej strede sa nachádza nádherná vaňa. Nechýba ani veľké
zrkadlo, dve umývadla a priamo pod palmami (keďže časť kúpeľne je
v exteriéri mimo strechy) obrovská sprcha. Po prezretí interiéru
prechádzam okolo našej terasy s posedením a luxusných lehátok až
priamo na pláž. Zrazu sa rozutekám ako malé dieťa rovno k tyrkysovému
moru. Vôbec ma netrápi, že mám ešte na sebe džínsy. Za krátko sú aj tak do
polovice od mora a piesku. Stále skáčem ako zmyslov zbavená a neviem sa
zastaviť, taká som šťastná. Mám obrovskú radosť. V hlave si stále opakujem
– „áno, sme v skutočnom raji.“ Navyše, mám pocit, že sme si zaplatili
ostrov len pre nás dvoch. Všade, kam sa pozriem, niet ani nohy – ani vo vode,
ani na pláži. Všetko vyzerá ako v mojich snoch o našej dokonalej
svadobnej ceste. Ak nie ešte lepšie. Som v neskutočne príjemnom šoku.
Opieram sa o stĺp na našej terase a sledujem magickú kombináciu
bieleho piesku a tyrkysového mora. Pri pohľade na tú nádheru a po
všetkých príjemných prekvapeniach sa zrazu rozplačem. Stále neviem uveriť
vlastným očiam, že sme v raji a mám pocit, že sa mi toto všetko iba
sníva. Slzy mi stekajú po tvári a cez zaslzené oči sa snažím sledovať
nádherné morské vlny. V tom ku mne prichádza Dominik. Na jeho tvári vidím
ustráchaný pohľad a v hlave otázku – „čo som zase urobil?“ (aspoň
predpokladám, že tieto slová má v hlave, pretože takto sa tvári, keď sa
naňho hnevám a on nevie prečo alebo sa mýlim a má tam iba tú zábavnú opicu podobne ako Homer v jednom z dielov Simpsonovcov). Po chvíli sa
ma opýta, čo sa deje. Keď mu vysvetlím svoje „rozpoloženie“, objíme ma a dá
mi pusu na čelo. V tomto okamihu ma presvedčil o tom, že sa to
nesníva a že sa začínajú naše medové týždne…
…P O K R A Č O V A N I E čoskoro, zatiaľ tu mám pre vás prvú várku fotografií.